Ako moju starú mamu poviedla bludička.

Viktória Virčíková

Keď sa po večeroch driapalo perie a gazdiny sedeli v jednej chalupe za svetla lampáša, rozprávali sa strašidelné príbehy. Moja mama bola ešte malá a na driapanie peria chodila len zo zábavy. Počúvala tieto strašidelné príbehy a niekedy jej z nich aj tuhla krv v žilách. Najčastejšie gazdiné rozprávali o bludičkách ktoré stratených ľudí zaviedli do močiara a tam ich utopili. Babka takýmto veciam neverila a tiež to pokladala za strašidelné no vymyslené veci. Raz však moja babka išla domov z práce. Pracovala v meste a tak sa musela vracať až do dediny kde bývala. Svetlá vtedy boli len v dedinách a mestách. Na ceste z jednej dediny do druhej svetlá neboli a tak sa domov vracala po úplnej tme. Zrazu pred sebou uvidela jasné svetielko. Potešila sa lebo už bola ustatá a nič nevidela tak sa tomuto malému svetielku potešila. Bála sa že po tejto tme sa stratila a vedela, že keby prišla k tomu svetlu azda by natrafila na nejakú usadlosť. Pustila sa teda za svetielkom. Kráčala nocou po ceste a dúfala, že na niekoho natrafí, no jasné svetlo nie a nie dohnať. „Nesnívam?“ pomyslela sa si oja babka, keď sa svetlo vzdialilo. Zrazu zacítila, že pod nohami nič nemá. Začala padať. Bol to určite veľký šok, veď ani nevidela kam to padá. Začľapotalo to keď dopadla. Spadla do jarku v poli. Od tej doby verila na bludičky a vravievala svoj príbeh aj na driapaní peria. Nazývala ho: Ako ma poviedla bludička.

Pýtala sa Viktória Virčíková svojej matky Terézie Virčíkovej.

Príspevky neprešli žiadnou pravopisnou ani obsahovou úpravou. Za text sú zodpovední uvedení žiaci. Uvedené názory nemusia byť totožné s názorom učiteľa. Aj ich pravopisné chyby sú výpovednou hodnotou o úrovni ovládania pravopisu v danej dobe :)