Záplava

Dávid Ubreži

Jedného dňa v povojnovom období som sa zobudil, lebo som bol smädný. Otec zapálil petrolejovú lampu a svietil mi na cestu. Odhrnul som perinu a skočil z postele. Zrazu niečo čľuplo a zacítil som chlad a mokro na nohách. Otec sa pozrel na podlahu. V izbe bolo plno vody skoro po kolená. Vzápätí bol na nohách celý dom, starí rodičia, rodičia a my deti. Všetko čo malo ruky a nohy pomáhalo zachraňovať čo sa dalo. Domáce zvieratá, potraviny a najdôležitejšie veci, ku ktorým sme mali nejaký vzťah. Mali sme ruky plné práce. Moji rodičia boli nešťastní. Aj keď sme na takéto katastrofy boli pripravení a všetky potraviny sme mali ukryté v komore a na pôjde, aj tak boli značné škody, hlavne na domácich zvieratách.

Všade boli haldy špiny a plávajúcich vecí, ktoré sme bežne používali. Ani sme si nevšimli, že už začalo svitať. Ráno sme zistili, že cesta do susednej dediny je zaplavená. Po dlhom zvažovaní sa rodičia rozhodli, že do školy pôjdeme na rybárskom člne. V našom kraji takéto záplavy boli veľmi časté. Objavovali sa hlavne v daždivom období na jar, keď sa topil sneh a na jeseň, keď boli silné lejaky. V tej dobe nebola vybudovaná Zemplínska šírava, ktorá v súčasnosti sťahuje vodu. Chodúle sme používali pri prechode k inému domu, aby sme sa nenamočili do vody. Keď opadla voda bolo všade veľa blata. Potom keď sme poupratovali, začali sme sa hrať na chodúľoch. Mali sme rôzne hry napr. preteky. Odvtedy sú záplavy len zriedkavo.

Tento príbeh mi vyrozprával dedko Janko Vojník.

Príspevky neprešli žiadnou pravopisnou ani obsahovou úpravou. Za text sú zodpovední uvedení žiaci. Uvedené názory nemusia byť totožné s názorom učiteľa. Aj ich pravopisné chyby sú výpovednou hodnotou o úrovni ovládania pravopisu v danej dobe :)