Dedove spomienky na vojnu

Samo Tóth

Keď sa vojna začala v roku 1939, môj dedko mal 12 rokov. Dnes má úctyhodných 81 a vojnu si pamätá, ako keby sa udiala len včera. Veď ako sám povedal, určite v každom zanechala hlboké ryhy. Toto je časť jeho spomienok. „Nemecké vojská išli z Čiech do Slovenska a tu v Sečovciach sa zhromažďovali a pripravovali na útok. Keď prišiel deň útoku, zaútočili na Poľsko a Sovietsky Zväz. Z našej strany si to žiadalo viac než len trpezlivosť, lebo Nemci páchali na slovenských obyvateľoch mnoho slušne povedané zlých skutkov. Keď sa Nemci vracali, lebo Rusi sa bránili a hnali ich späť na Dargovské hory, Nemci boli pripravený aby útok vrátili a aj keď Rusov bolo neviem ako veľa, tak si to z ich strany žiadalo veľa úsilia za tie štyri týždne, kým Nemcov porazili. U nás v byte bol počas tých štyroch týždňov ruský generál. Boli sme veľmi dobre strážení, lebo nepustili nikoho, dokonca aj môj dedo mal problém sa ku nám dostať dnu. Potom, keď Nemci dlho bojovali a generál riadil útok z našej izby telefónom videl, že sú už slabí a dal povolať kaťuše. Iba my sme mali na dvore v zákopoch 6 kaťuší. Keď sa Nemci pohli, pre nás sa vojna skončila. V podstate každý deň, aj keď nás bránil generál, žili sme v strachu o svoje životy. Som veriaci a preto môžem povedať, že nad Nemcami zvíťazil viac než len ľudský um. V hlave sa mi uchovali spomienky na generála. Aj keď si meno nepametám, viem, že bol silnejšej strednej postavy. Mal blond vlasy. Od vojakov žiadal disciplínu. Chcel, aby moja mama piekla pre neho každý deň chlieb a tak dal doviezť niekoľko tatroviek múky. Asi si myslel, že vojna potrvá dlhšie. Pamätám si že keď ruský vojak obťažoval moju matku a nakoniec ukradol chlieb, generál ho na mieste zastrelil. Keď sa vojna definitívne skončila a on sa vracal z frontu, prišiel nás pozrieť a poďakovať za starostlivosť a zaželal veľa šťastia do života. Som starý a ďakujem Bohu, že sa vojna skončila. Neprajem nikomu, aby zažil toľko strachu a samozrejme bral ako výnimočné. Prajem z celého srdca lásku medzi ľuďmi, ktorá vtedy tak veľmi chýbala.“

Na otázky Samuela Tótha odpovedal Ján Očkaj zo Sečoviec.