Rok 1968

Pavlína Plišková

Spomienky mojej babky nie sú veľmi konkrétne, lebo si na rok 1968 spomína len veľmi matne. V tej dobe žila v Trebišove so svojou rodinou a mala 20 rokov. Začala rozprávať o príchode vojsk Varšavskej Zmluvy na naše územie. Boli to prevažne Rusi, ale aj napríklad Poliaci. Keď ich ľudia videli prechádzať, ihneď si zapínali rádiá a počúvali, že tam akurát hlásili to, čo sa u nich práve dialo. V ľuďoch zavládol veľký strach, pretože si mysleli, že začína ďalšia vojna. Videli vojakom do tvári a vyčítali ich zmätenie. Ani samotní vojaci nemali tušenie, čo sa vlastne deje a kam to smerujú. Niektorí ľudia vybehovali z domov a bránili svoje územia. Brali všetko čo im prišlo pod ruky a hádzali to do vojakov, ktorý strieľali. Iní ľudia sa však utekali len skryť, či bežali ako opreteky do najbližších obchodov, kde vykupovali obrovitánske množstvo potravín, o ktoré sa boli schopní aj pobiť. A len čo boli vykúpené všetky obchody vrátili sa domov ukryť sa. V ľuďoch vládla veľká neistota. Každú sekundu zapínali rádiá, aby vedeli čo sa deje a aby sa dozvedeli nové správy o postupe vojsk a o hroziacej vojne. Avšak, moja babka hovorí, že ľudia v jej meste to neprežívali až tak strašne, ako niektorí na západe Slovenska napríklad v Bratislave, či v Prahe. Pretože tam na západe sa sústreďovalo najväčšie množstvo ozbrojených zložiek. A dokonca sa tam aj normálne bojovalo. A ľudia, v tomto prípade v Trebišove sa len dívali ako cez ich mesto prechádzajú vojská. Prebiehalo tu aj veľké prenasledovanie kresťanov a ľuďom zakazovali chodiť do kostolov, či sa len modliť.

Pýtala sa Paulína Plišková svojej babky Anny Haburajovej.