Nástup komunizmu

Jana Olejárová

Moji starí rodičia žijú v Jenkovciach. Babka mala pol roka, keď sa začala 2. svet. vojna a dedko sa narodil počas vojny. Tieto zážitky hovorili tiež aj za svojich rodičov, pretože začiatok vojny si nepamätajú. Cez dedinu prechádzali ruské vojská a my sme boli ešte malí. Mama nám zobrala najpotrebnejšie veci a museli sme opustiť svoj dom a ísť do Ruských Onokoviec k príbuzným. Zobrali sme len to, čo sa nám zmestilo na voz. Mali sme dobytok: kone, hydinu, kravy a to všetko sme museli zanechať, pretože ruský vojaci si urobili u nás v dome kuchyňu. Keď sme sa vrátili domov našli sme všetko spustošené a najhoršie ,čo mohli urobiť bolo to, že na dvore pozdĺž domu mali voľné WC. Počas celej vojny sme sa veľmi báli, pretože sa strieľalo a z lietadiel púšťali bomby. Zo strachu sme sa ukrývali v urobených pivničných bunkroch. V našej obci boli Rusi a v susednej Nemci, kde jedny druhých prenasledovali. Nebolo možné ísť z dediny do dediny. Všade bolo plno mín a mnohí na nich aj zahynuli. Cez deň sa chlapi ukrývali po poliach s dobytkom, aby im ich vojaci nezobrali. Keď boje utíchli, zostala v našej dedine len pohroma a bieda. Boli sme radi, keď nás ruské vojská nakoniec oslobodili aj s našou armádou od Nemcov a zase sme mohli pokračovať v normálnom živote. Dlho sme nadobúdali to, čo bolo zničené a o čo sme prišli. Po určitej dobe sa začalo spoločné hospodárenie v JRD. Boli to časy, ktoré priniesli veľa ťažkostí. Nebolo možné pre túto kolektivizáciu presvedčiť ľudí. Mnohí museli z dediny odísť a zvyčajne odchádzali do Čiech. Niektorých z práce aj vyhodili. V tejto novej ére, kto učil, alebo bol v štátnej službe nesmel chodiť do kostola. Mňa, ako učiteľku prepustili kvôli tomu z práce a tak som musela učiteľstvo nechať a začala som pracovať v Združenej výrobe, kde som šila. Bol to čas komunizmu, ktorý nebol ľahký. Na prvého mája sa stále muselo ísť manifestovať do Sobraniec. Spomínam si, ako ma predvolali pár dní pred prvým májom na policajnú stanicu s tým, že sa im doniesla správa, že nechcem ísť manifestovať. Ja som to poprela, pretože to bolo klamstvo a každý rok sme sa manifestácie zúčastnili. Bolo to dané príkazom a kto na manifestáciu nešiel, mal opletačky s políciou. Taktiež sa muselo chodiť voliť a na účasť každého plnoletého občana dozerala bezpečnosť. V každej dedine boli nasadení tajní, ktorí donášali každú maličkosť na políciu a potom boli z toho problémy. Prežili sme vojnu i komunizmus a dnes na dôchodku iba spomíname na to všetko, čo sme prežili.

Pýtala sa Jana Olejárová svojich starých rodičov.