Druhá svetová vojna

Roman Kočan

Vojna sa 8-ročného chlapca nedotýkala tak, ako dospelých. Prvé č o som tak zaznamenal bolo, že otec bol mobilizovaný ako záložník. Narukoval do Levoče, kde bola veľká posádka. Potom keď sme mamou išli z poľa, po čase sa tam objavili vojaci ako odpočívali v celej dedine, po uliciach. To boli nemeckí vojaci. Mama sa pustila do plaču, že naozaj je vojna, To bol taký druhý dotyk vojny. Už sa o tom viac rozprávalo. V škole sme sa prestali učiť, pretože učitelia išli do vojny, boli to rôzny dôstojníci a v škole sa stravovali Nemci. Nato vypuklo povstanie v Banskej Bystrici v 1944. roku, no a pohyb našich vojakov bol väčší, lebo sa išli pripravovať. Potom sme videli lietať lietadla zo západu na východ a po čase prišli nemecký vojaci a natrvalo sa usadili v dedine. Po domoch mali vysielačky, ktoré sme obdivovali ako to bručalo, anténu na vysokom stožiari, ďalej mali telefónnu centrálu frontovú. Tam mali vojaci službu a striedali sa. 26.Novembra 1944 tak ako v Michalovciach aj naša obec Strážske bola ostreľovaná. Hovorilo sa stále, keby už prišli Rusi, keby už prišli Rusi. Videl som ako išli zo Starého od Laborca, popod Vihorlatské vrchy, cez Zbudzu, stade prišli k nám vojaci. Strieľali a posúvali sa od stromu ku stromu. Usadili sa v dedine. V noci sa čakal útok a ľudia veľmi nevedeli ako sa majú chrániť, tak pozaliezali do pivníc. Rusi strieľali cez deň na vrchy, kde boli poskrývaní Nemci. Dávali nám pokyny, že sa treba kryť, lebo v noci budú Nemci strieľať. Nemci naozaj začali strieľať, tak po polnoci. Za domami a aj za naším domom, boli ruské batérie. V noci Nemci začali ostreľovať batériu. Zameriavali dosť presne., pretože prvá strela dopadla na cestu, popred domy. Druhá pred dom, ktoré keď dopadla tak rozbíjala okolitým domom sklá. Môj otec už bol v tom čase doma, pretože záložnú armádu rozpustili, tak povedal, že hoci je veľká zima, musia byť okná otvorené, tak sme po skončení vojny nemuseli dávať zasklievať okná. Otec nám povedal, že musíme mať pripravené oblečenie, keby náhodou horelo alebo sa niečo stalo, aby sme sa naspamäť obliekli a išli s ním von. Tretia strela dopadla za dom do piesku, takže tá bola bezpečnejšia. Ináč každý musel mať pripravenú kopu piesku, lopatu a vedro s vodou, keby niečo začalo horieť. Štvrtá zoťala slivku. Rusi boli v sade, takže sa im nič nestalo. Na druhý deň už Rusi postupovali ďalej. Neskôr sme sa dozvedeli, že nejaký Nemec, záškodník, sa vrátil a vyhodil do vzduchu most, ktorý viedol cez Laborec. Ale ho chytili. Mŕtvych v našej dedine ani nejak nebolo, pretože všetci sa poskrývali. Niektorý sa skryli nevhodne, napríklad čo mali stoh slamy tak tam, ale slamu zbrane prestrelili, takže to nebola dobrá skrýša a vždy na to doplatili. Potom, keď sme povychádzali z pivníc, tak sme sa tešili, pretože nám oznámili, že sa nastupuje do školy. Vojaci sa hrali s našimi hračkami. Ja som mal také lietadlo, tak sa Rusi s ním hrali a hovorili, že : „kaťuša“, „kaťuša“. Chutnali sme aj vojenský chlieb, ktorý bol taký ako náš, iba nebol taký čistý. My sme si ho zohrievali na takej panvici. A front za dva týždne postúpil, že sme už nevideli. Front sa ešte zastavil pre Vranovskými vrchmi a Košicami. Vojaci chodili na výmenu, že tí čo už niečo dobili, si išli oddýchnuť a druhý ich vystriedali. Pre nás vojna bola iba taký necelý týždeň. Pociťovali sme to iba vtedy, keď sa bojovali v našej dedine. To je asi všetko.