2. svetová vojna

Nikola Hrindová

Mal som sedem rokov. Keď sa na druhú stranu rieky Ondavy nasřahovali Nemci a na túto Rusi. Rusi strieěali z tzv. kařuše. Ja som sa práve hral na dvore, keď zrazu prišiel letecký nálet. Moja mama na mňa zvolala: „ Rýchlo poď dnu ! “ Išiel som dnu. Môj brat a otec balili deky, nejaké vankúše a vysielačky. Moja mama balila chlieb, vodu, maslo, džem a aj to čo sme mali na obed. Ja som si balil hračky lebo čo ma prvé napadlo, keď mi mama povedala že sa musíme ísť na pár dní schovať bolo, že čo ja tam tých pár dní budem robiť? Tak som si zobral kocky, loptu... Všetky okná sme pozatesňovali, pozatvárali a za dvere z vnútra sme dali veľkú skriňu aby k nám neprišli. Rýchlo sme zišli po schodoch do pivnice aj zo všetkými vecami a dvere ktoré viedli do pivnice sme tiež zatesnili nábytkom. Potom sme sa tam uložili. Bol druhý deň čo sme tam boli, keď zrazu všetko stíchlo. Bol koniec vojny. Vojská odišli na juh a bol pokoj. Ešte sme chvíľu počkali či je naozaj koniec a potom sme vyšli z pivnice. Vonku bolo všetko zbombardované. Na našom dome rozbili dve okná a obecný úrad bol úplne zničený.

Rozprával Ľudovít Hrinda svojej vnučke Nikole Hrindovej.

Príspevky neprešli žiadnou pravopisnou ani obsahovou úpravou. Za text sú zodpovední uvedení žiaci. Uvedené názory nemusia byť totožné s názorom učiteľa. Aj ich pravopisné chyby sú výpovednou hodnotou o úrovni ovládania pravopisu v danej dobe :)