Obdobie komunistického režimu

Martina Hospodárová

Po druhej svetovej vojne som začala chodiť do 1. triedy gymnázia. Školský rok začal v marci v roku 1945. Vtedy ešte neboli pri moci komunisti . Voľby vyhrala demokratická strana. Do roku 1948 vyučovanie prebiehalo normálne. Na začiatku a na konci vyučovania sme sa modlili Prišiel rok 1948 a k moci sa dostali komunisti. Začali všetko znárodňovať – fabriky, školy. Začali zakladať Jednotné roľnícke družstvá. Roľníci nechceli vstúpiť do družstva.Ťažko sa lúčili s pôdou, na ktorej celý život pracovali a ktorá ich živila. Zdedili ju po predkoch, alebo si na ňu išli zarobiť do Ameriky. Aj my, žiaci, sme museli chodiť presviedčať roľníkov, aby vstúpili do družstva a podpísali prihlášky. Mnohých roľníkov brali do väzenia, aby zastrašovali ostatných, ktorí nechceli vstúpiť. Mňa tiež poslali domov presvedčiť starého otca, aby vstúpil do JRD, ináč mi nedovolia urobiť maturitnú skúšku. Toto všetko sa udialo v päťdesiatych rokoch. Bolo to veľmi zlé obdobie. Ľudia boli nešťastní. Báli sa o svoju budúcnosť. Všetkým, ktorí nevstúpili do JDR, vyrúbali veľké „ kontingenty", ktoré nevládali plniť. Nakoniec ich hospodárstva vyhlásili za úpadkové a všetko im zobrali. Mnohí ľudia to nezvládli a spáchali samovraždu. Nastala krutá totalita. Začalo prenasledovanie kňazov a rehoľníkov. Mnohých zavraždili alebo uväznili. Kňazov, ktorí vyučovali na školách, poslali do výroby a do Čiech na dobytčie farmy, kde sa starali o dobytok. Nakoľko boli semináre rozpustené, vznikla tzv. podzemná cirkev, kde tajne vysvecovali kňazov a biskupov. Živým príkladom tejto skutočnosti je kardinál Korec. Potláčanie náboženstva sa začalo aj v školách. Učitelia museli učiť žiakov ateistickú výchovu. Nesmeli chodiť do kostola. Tí, ktorí si chceli zachovať vieru to riešili tak, že chodili na omše do iného mesta., kde ich nikto nepoznal. Keď chceli pokrstiť svoje deti, mohli to urobiť len tajne. Toto bola krutá totalita. Ľudia sa báli, preto radšej mlčali a znášali tie hrôzy. Tí, ktorí sa ozývali, boli vyhlásení za kulákov a nepriateľov režimu. Ich deti neprijali na stredné školy. Vtedy začali ľudia utekať za hranice. Chceli sa dostať na západ. Niektorým sa podarilo utiecť, niektorých zastrelili na hranici a tých, ktorých chytili, poslali na dlhé roky do väzenia. Vzdelaných ľudí, ktorí nesúhlasili s režimom, poslali do Jáchymovských baní, kde pracovali dlhé roky. Aj moja rodina bola postihnutá totalitným režimom. Manželovho otca uväznili ako záškodníka socializmu. Proces s ním prebiehal verejne na Mestskom národnom výbore pod dohľadom polície. Najali si falošných svedkov, ktorí krivo svedčili proti nemu. Odsúdili ho na 2 roky väzenia. Rodine zabrali celý majetok v prospech štátu a celú rodinu vyobcovali z Michalovského okresu. Ešte predtým, než bol uväznený, ho tajní zobrali na dva dni preč a psychicky ho týrali. Bol to pomerne mladý človek, ale toto týranie a väzenie mu podlomilo zdravie a ako 53-ročný zomrel. Ale to už ďalej nechcem rozvádzať. Takto sme žili v socializme, kým Dubček začal meniť socializmus na socializmus s „ľudskou tvárou". To už bolo veľa na Kremeľ a v roku1968 k nám poslali „oslobodzujúce armády" susedných štátov. Vtedy sa definitívne dostali k moci komunisti a to trvalo do roku 1989. Pre mňa bol socializmus to najhoršie, čo sa mi v živote mohlo stať. Nech sa to už nikdy nevráti. Čakala som po 89. roku na demokraciu ako na vyslobodenie, ale aj demokraciu som si predstavovala ináč.

Pýtala sa Martina Hospodárová svojej babky Margity Hospodárovej.