Spomienky z 1. svetovej vojny

Martina Hospodárová

O 1. svetovej vojne viem len z rozprávania starých rodičov a prarodičov, ktorí 1. svetovú vojnu prežili. Rozprával mi o tom môj starý otec, ktorý sa vojny zúčastnil. Stalo sa to v roku 1914, keď bol už ženatý a mal dve deti. Po Sarajevskom atentáte vypukla 1. svetová vojna. Okamžite začali zvolávať chlapov do kasárni. Gazdovia mali prísť s vozmi a koňmi Môj dedo narukoval do Jászberény v dnešnom Maďarsku. Babka sa dopočula, že tí, ktorí majú deti a starajú sa o starých rodičov, môžu byť oslobodení od vojenskej povinnosti. Babka získala toto povolenie (felmentiš) a išla vlakom za dedom do Jászberény. Bohužiaľ prišla neskoro. Dedo bol už odvelený na front. Dlho, dlho o ňom nič nepočuli, pretože jeho jednotku zajali a odviezli na Sibír do Archangelskej gubernii. Dedo bol pridelený na statok nejakého Nemca. Ten mal veľa dobytka, o ktorý sa dedo staral. Spomínal, že na jedno napájanie musel zo studne vytiahnuť 140 vedier vody. Gazda mal zlomenú ruku a tým pádom nemohol nič robiť. Celé gazdovstvo mal na starosti dedo. V tom čase už začínal svoju históriu Lenin. Bolševici, ktorí okrádali týchto pracovitých ľudí, prišli na voze opití aj na statok Nemca, u ktorého dedo pracoval. Čo sa dalo, to zobrali. Aj gazdu niekde zobrali a nikto nevedel kam. Nikdy sa už nevrátil, pravdepodobne ho zabili. Dedo bol na Sibíri 4 roky do roku 1918. Keď sa skončila 1. svetová vojna, každý zajatec išiel domov na vlastnú päsť. Ešte taká vtipná spomienka. Na Sibíri bolo aj -73 C. Keď si dedo odpľul, na zem spadla kocka ľadu. Zo Sibíru putoval všelijako. Peši, na čierno sa zavesil na vlak. Cesta mu trvala niekoľko mesiacov. Doma o dedovi počas vojny nevedeli vôbec nič. Mysleli si, že padol vo vojne. Keď sa jedného dňa dedo objavil vo dverách, všetci sa zľakli. Mysleli si, že je to jeho duch. Asi po roku odišiel do Ameriky zarobiť si na dom.

Pýtala sa Martina Hospodárová svojej babky Margity Hospodárovej, ktorá to vie z rozprávania starých rodičov.