Druhá svetová vojna

Veronika Gyomberová

Keď bola II. sv. vojna, moja babka ešte nebola na svete. Žil iba jej brat, ktorý mal iba 2 roky, na ktorý sa tento zážitok vzťahuje. Blížil sa koniec vojny a Nemci pri ustupovaní najviac zúrili. Ničili za sebou všetko, čo im stálo v ceste. Keď už sa front ( bojujúci vojaci ) približoval k Michalovciam, obyvateľstvo dostalo rozkaz k evakuácii – odísť z ohrozeného územia na bezpečnejšie miesto. Naša rodina sa rozhodla, že odíde do Prešova, kde žila prababkina vydatá sestra a bolo tam bezpečnejšie ako v Michalovciach. Moji prarodičia žili v menšom dome pri cintoríne. Keďže so sebou mohli zobrať iba najnutnejšie veci ako sú potraviny a oblečenie, ostatné cennejšie veci zakopali na cintoríne, aby mali aspoň niečo, keď sa vrátia. V čase vojny pre civilných obyvateľov neexistovala žiadna doprava. Železnica, autobusy alebo autá mala k dispozícii iba armáda. Obyvatelia, ktorí boli evakuovaní odchádzali na vozoch, ktoré ťahali kone alebo chodili peši. Neviem, ako dlho im trvala cesta až do Prešova, ale Vianoce už trávili tam. V dvoch izbách tam žilo 14 osôb. Peklo pre nich začalo práve na Štedrý deň. Keď už chceli zasadnúť k štedrovečernému stolu, začal sa veľký letecký nálet a obrovské bombardovanie. Každý utekal preč z domu lebo Nemci bombardovali najviac obývané miesta. Moja prababka schytila svojho 2-ročného syna a utekala s ním do záhrady a v panike ho skryla pod trstinovú stoličku. Babkin brat doteraz tvrdí, že napriek tomu, že v tom čase mal iba 2 roky, na ten okamih, keď sa krčil pod stoličkou nikdy nezabudne. Keď sa ten letecký nálet skončil, všetci sa vrátili tam, odkiaľ utiekli. Z celého domu ostala stáť iba jedna stena. Všetko ostatné bolo zničené. Z nábytku vraj ostali iba také úplne tenké triesky ako zápalky, ale najdôležitejšie bolo, že všetci ostali nažive. Keďže už nemali kde bývať a v Prešove už tiež nebolo bezpečne rozhodli sa, že sa vrátia naspať do Michaloviec, že keď majú zomrieť, nech to bude doma a nie v cudzom svete. Cesta domov im trvala ešte dlhšie, pretože všade sa ešte bojovalo a museli sa skrývať. Pri návrate domov ich čakala ešte ďalšia pohroma. Dom im síce ostal stáť, ale všetko bolo buď zničené alebo ukradnuté. Ostali im iba tie veci, ktoré mali zakopané na cintoríne. Môj pradedo bol vojakom v Československej armáde a v tom čase bol vodičom nákladného auta v Rusku. K tomuto sa viaže druhý zážitok – ešte otrasnejší. Nemci vyčíňali aj v Rusku. Pradedo v nákladnom aute viezol pre slovenskú armádu aj potraviny, aj zbrane. Autom sa mohli pohybovať iba v noci a bez zapnutých svetiel, aby ich Nemci nezbadali a nezajali. Tak sa stalo, že sa pradedo s autom dostal na územie o ktorom si mysleli, že je to veľké kapustné pole, pretože s autom začalo veľmi nahadzovať. Myslel si, že v tej tme zablúdili. Keď vystúpil z auta, aby si prezrel terén kde sa nachádza, celý zhrozený uvidel, že celé územie je pokryté hromadou mŕtvych vojakov, po ktorých on potme šiel autom. Hoci sa moja babka narodila až po vojne a hrôzy vojny nezažila na vlastnej koži, z vojny má strach dodnes.

Zážitky z II. sv. vojny, tak ako si ich pamätá moja babka z rozprávania svojich rodičov – mojich prarodičov.