Druhá svetová vojna

Milada Godočíková

Keď sa začala vojna v školách sa nehovorilo o ničom inom , iba o schovavání a základných nemeckých a ruských slovách. Pán učiteť nás učil , že ak spadne bomba musíme ju rýchlo zasypať kopou piesku ! Áno, bombu , ktorá pri dopade na zem ihneď vybuchne sme mali pred výbuchom zasypať . Je to vlastne skoro nemožné ale niekoľkím ľuďom sa to podarilo ! Pred frontom nás komisár upozornil na to že budeme musieť z domu odísť aspon počas frontu. A kedže sme nemali inú možnosť tak sme aj odišli. Mali sme veľký , dlhý dom : predná izba “prikľec“ a zadná izba. Ale nemali sme pivnicu. Namiesto pivnice sme mali osobitnú komoru . Tak sme si pobrali všetky svoje dôležité veci (mlieko,jedlo,deky ...) a odišli sme k susedke do pivnice . Tam sme boli asi 6 dní. V prvý deň , keď prišla fronta (bola streda) boli sme ukrytý v pivnici a ešte spolu so 4 rodinamy . My deti sme sa v pivnici iba hrali a jedli, spali (keď bolo aspon trochu ticho a bol pokoj z málokedy utíchajúcich striel) . Naše mamky sa ustavične modlili , varili nám , a pripravovali nás na najhoršie s plačom v očiach...Môj ocko a starší bratia ešte nisili veci z domu do pivnice a chodili kŕmiť náš dobytok . Na druhý deň k nám do pivnice prišiel jeden nemecký vojak , ktorý nas ubezpečil že ak budeme len v pivnici tak sa nám nič nestane .Práve tento vojak sa ubytoval v našom dome. Vlastne sa tam ani nie tak ubytoval ako tam len občas oddychoval niekedy keď sme sa sním náhodou stretli v dome alebo na našom dvore tak mu dala jedlo moja mamka co sme jedli my alebo mal svoje (vojenské) . Nebol vôbec zlý a nebol ani vulgárny a neslušný. Možno to bolo tým ako nám sám povedal ze ma v Nemecku tiež 5 detí ako sme boli my a velmi mu ich pripomíname . Ja som zažila len tieto dva dni frontu dva strašidelné dni . Môj ocko v prvú noc odpratával spolu s inými telá padlích vojakov . Ale v druhú noc sa už nemohol na nás (jeho deti) pozerať ako sa tlačíme v pivnici a tak poslal najprv bratov di Rebrína (teraz Zemplinská široká ) a tý sa večer vrátili a povedali že tam vojna nie je . V tej chvíli to bojo jasné .... ja , moje sestry a bratia sme si mali zbaliť jedlo a mlieko niejaké koláče a baterku ktorú nám dal nem. vojak (aj keď sme ju nepoužili lebo sme sa báli že sa nám môže niečo stať a že na nás náhodou začnu strieľať lietadlá , preto že si budú myslieť že sme vojaci ) a ihneď sme museli odísť. Ocko s mamkou nás odprevadili len po okraj Šamudoviec a potom sa museli vratiť , neviem prečo nemohli ísť s nami . Touto cestou (keď nás odprevádzali rodičia) sme museli bežať len po tieni aj keď bolo viac svetla z výbuchov bômb ako tmy. Potom sme išli po poli a blate do Rebrína a tam nás už čakala mamkina sestra . O nasledujúcich dňoch viem len to , že na prednú izbu nášho domu spadla bomba (nestihli ju zasipať). Potom už len spravili iba strechu zo slamy a steny z válkov . Keď po nás prišli rodičia do rebrína boli sme nesmierne šťastní. No keď sme prišli do Šamudoviec neboli sme už taký šťastný naša úroda na poli a dom boli zničené a to len preto že Hitler chcel ovládnuť svet. Ten vojak ktorý u nás býval nám nechal baterku a aj vojenské topánky (trochu deravé) ktore nosil neskôr môj ocko. Po vojne sme si dali do poriadku všetky veci asi do troch mesiacov ale spomienky zostali...Viem , že to znie čudne ale , aj tieto spomienky sú na niečo dobré ...

Pýtala sa : Milada Godočíková svojej babky Márie Godočíkovej