Spomienky na II. svetovú vojnu mojej prababky.

Ondrej Elečko

Moja prababka žije v Blatnej Polianke. Keď som sa jej opýtal na spomienky z druhej svetovej vojny takto si zaspomínala: Územie Blatnej Polianky patrilo počas vojny Maďarsku. V blízkosti dediny sa pohybovali maďarskí a nemeckí vojaci, mali tam svoje kontrolne stanovištia. Keď sovietska armáda postupovala na západ a priblížila s a k Blatnej Polianke ruské lietadlá bombardovali nemecké pozície .Nemci pred postupujúcou armádou vyhodili most v dedine. Poškodili mnohé domy a dedinčania utiekli z dediny do poľa , kde si z konárov a vysokej trávy urobili chatrče. V dedine ostali starí ľudia a moja prababka, ktorej sa práve narodilo dieťa. Ostala so svojimi rodičmi v dedine. Pradeda odvliekli Nemci na nútené práce stavať zákopy za rieku Dneper do Ruska. Nemeckí vojaci obsadili pradedovu komoru do ktorej dali delo, v stene urobili dieru, aby mohli strieľať. Pri komore bolo veľa munície. Boje trvali niekoľko týždňov.

Prababka nemohla odísť z dediny, preto jej rodičia vykopali jamu za domom kde sa uchýlila s dvoma deťmi- mojou trojročnou babkou a niekoľko dnovým synom. V jame sedela skrčená s deťmi dva týždne. Jedlo jej rodičia nosili v noci. Mala tam len perinu, na ktorej deti spali. Ujo Jano bol slabý, ani neplakal ani moja babka neplakala preto ich Nemci neodhalili. Keď už neboli v jame tak babka spomína, že raz stála s deťmi pri dome a sa jej nemec opýtal či sa jej narodil chlapec alebo dievča. Navrhol jej nech svojho syna utopí, aby z neho nebol taký vojak ako je on s čím prababka nesúhlasila. Nie všetci vojaci boli zlí. Babka spomínala, že jeden nemecký dôstojník mal dobré srdce. Z vďačnosti zato že mu dedo dával kravské mlieko dostal od neho potvrdenie , aby mu kravu nezobrali pre potreby armády. Tak ostala obživa pre deti aj rodinu.

V mnohých rodinách sa stali nešťastia. Dvaja štrnásťroční chlapci opravovali so susedmi spadnutý múr. Pod troskami našiel jeden z chlapcov granát, ktorý mu v rukách vybuchol a všetkých štyroch usmrtil. V dedine zahynul vojak. Kamarát ho narýchlo pochoval na cintoríne bez obradu. Po vojne si ho rodina našla a previezla do rodnej dediny. Mnoho dedinčanov zahynulo ďaleko od svojho rodiska. Výbuchy granátov a bômb, streľba pôsobili na babku veľmi stresujúco. Keď sa ruskej armáde podarilo vytlačiť Nemcov z dediny mohla sa presťahovať z úkrytu do domu. Po hrozivých zážitkoch si mohla konečne vydýchnuť, pokojne sa s deťmi vyspať. Začala sa tešiť narodenému chlapčekovi. Radosť boja ešte väčšia, keď sa po niekoľko týždňovom putovaní vyhladnutý a s omrznutými rukami a nohami vrátil jej manžel- môj pradedo. Ani jeho rozprávanie nebolo radostné. Dnes si to ani nevieme predstaviť. Hoci každý deň mohli zomrieť, stále verili a čakali na dobrý koniec.

Tento príbeh mi porozprávala moja 89 ročná prababka.

Príspevky neprešli žiadnou pravopisnou ani obsahovou úpravou. Za text sú zodpovední uvedení žiaci. Uvedené názory nemusia byť totožné s názorom učiteľa. Aj ich pravopisné chyby sú výpovednou hodnotou o úrovni ovládania pravopisu v danej dobe :)