2. svetová vojna

Miriam Bálintová

„Babi, pamätáš si vojnu?“, spýtala som sa. „Veľmi nie, bola som veľmi malá. Pamätám si však niečo o čom sme dlhé roky nesmeli rozprávať.“ A tak mi babka vyrozprávala príbeh, ktorý si trochu pamätala, a o ktorom sa v rodine často rozprávalo.

„Bolo to asi okolo roku 1942. Mala som tri alebo štyri roky, keď k nám prišli bývať dvaja ujovia v uniformách, ktorým som veľmi nerozumela. Až neskôr som zistila, že to boli nemeckí dôstojníci, ktorí so svojou jednotkou bývali v našej dedine. Jeden bol štíhly blondiak a pamätám si, že sa stále umýval. Mal doma dcéru ako ja, takže sa so mnou často hrával. Hoci som mu nerozumela, mala som ho rada. Ten druhý bol tmavý a veľmi vtipný a zábavný. Bývali u nás niekoľko týždňov. Pomáhali rodičom s prácou okolo domu, boli slušní a milí. Vraj ani im sa vojna nepáčila. Už jej mali dosť. Chceli byť doma so svojimi najbližšími. Keď narýchlo odchádzali, lúčili sa s rodičmi so slzami v očiach. Vedeli, že sa nikdy neuvidia. O niekoľko dni prišli ruskí vojaci. Tí brali všetko, čo videli. Ich si nepamätám vôbec , lebo rodičia nás poslali ku krstnej do inej dediny. Vrátili sme sa, až keď vojaci odišli.“

Babka o láskavosti nemeckých vojakov nesmela hovoriť, pretože podľa všetkých boli Nemci zlí. Rodinu by mohol niekto obviniť zo spolupráce s fašistami a to nebola pravda, lebo o politiku sa nikdy nezaujímali. Aj toto je dôkaz, že ľudí nemôžeme súdiť podľa národnosti. Slušní ľudia boli aj medzi fašistami. Boli to vojaci a tí museli počúvať rozkazy.

Pýtala sa Miriam Bálintová.

Príspevky neprešli žiadnou pravopisnou ani obsahovou úpravou. Za text sú zodpovední uvedení žiaci. Uvedené názory nemusia byť totožné s názorom učiteľa. Aj ich pravopisné chyby sú výpovednou hodnotou o úrovni ovládania pravopisu v danej dobe :)