Koncentrák

Iveta Balintová

Tento príbeh sa stal počas vojny okolo roku 1940. Jeho hlavný hrdina ani jeho najbližší už nežijú a ja ho rozpoviem tak, ako mi ho povedala moja mama. Bola vojna, môj pradedo a jeho bratia mali partiu murárov. Práce veľa nebolo a v tom čase v Michalovciach o vojne len počuli. Rodinu môjho pradeda vojna dovtedy nijako nezasiahla. Jedného dňa prišiel za nimi bohatý žid, z ktorejsi dediny, že potrebuje opraviť niečo na dome. Robili tam niekoľko týždňov, keď zrazu začuli veľký krik a plač. Pradedo s bratmi nevedeli, čo sa deje. Rozbehli sa tam. Uvideli chlapov v uniformách ako zatýkajú a berú kamsi celú rodinu. Pradedo bol ešte slobodný a židova dcéra sa mu páčila, tak sa ich zastal. Najprv ho zbili a nakoniec zobrali aj jeho. Bratia sa báli pomôcť mu, pretože všetci mali svoje rodiny a nechceli ich ohroziť. Niekoľko dní ho držali v Michalovciach a potom ho spolu s ostatnými posadili na vlak, ktorý ich viezol do pracovného tábora, aby pomáhali veľkej ríši. Bol to koncentračný tábor v západných Čechách, až niekde pre Karlových Varoch. Prišiel tam síce o štyri zuby, ale strávil tam len niekoľko mesiacov. Ešte pred skončením vojny ho pustili domov. Ani sám nevedel prečo. Možno preto, že pradedo bol vysoký blondiak s modrými očami, čiže pravá arijská rasa. Vrátil sa domov, založil so rodinu a život išiel ďalej. Čo sa dialo v koncentráku alebo v ,,lagri“ ako hovoril pradedo nikto nevie. Nikdy o tom nechcel hovoriť. A ak aj niečo povedal, tak v očiach sa mu leskli slzy. A ako si spomína moja mama: ,, Bol to chlap, ktorého som nikdy nevidela plakať.“

Príspevky neprešli žiadnou pravopisnou ani obsahovou úpravou. Za text sú zodpovední uvedení žiaci. Uvedené názory nemusia byť totožné s názorom učiteľa. Aj ich pravopisné chyby sú výpovednou hodnotou o úrovni ovládania pravopisu v danej dobe :)